Sacharidový metabolizmus

Sacharidový metabolizmus je najmenej efektívny druh metabolizmu vášho organizmu. Vedie k zbytočnému priberaniu, záchvatom hladu, kolísaniu životnej energie a náchylnosti na vírusové ochorenia.

Sacharidový metabolizmus je najbežnejším druhom metabolizmu v našej civilizácii. Väčšina učebníc a odborných kníh ho považuje za jediný druh metabolizmu, v ktorom sa ľudské telo môže nachádzať. Hlavná pohonná hmota pri sacharidovom metabolizme je glukóza, resp. jej skladová forma - glykogén. Využívanie tukov, prípadne ketónov ako hlavnej pohonnej hmoty je aj v odbornej verejnosti zvyčajne neznámy koncept (prípadne je považovaný za exotickú záležitosť, ktorá sa týka len eskimákov). Sacharidový metabolizmus sa udržuje aktivovaný pri dennej spotrebe sacharidov presahujúcej 150 gramov, naopak vypína sa pri poklese dennej spotreby sacharidov pod 150 gramov. Je dôležité skonštatovať, že glukóza skutočne je jediným palivom pre niektoré druhy buniek - napríklad červené krvinky alebo niektoré mozgové bunky - ostatné tkanivá v organizme sa však sú schopné adaptovať na tuky alebo ketóny ako hlavný zdroj energie.

Prečo "priberáme"?

Ak celkové množstvo zjedených sacharidov v priebehu dňa prekročí hranicu (približne) 150 gramov, ľudské telo na tento prebytok reaguje vylučovaním nadmerného množstva hormónu inzulín. Pri našej tradičnej "západnej" strave, ktorá je plná cukrov a škrobových neolitických potravín, je bežné v priebehu dňa skonzumovať aj 300 alebo 400 gramov sacharidov. Všetky prebytočné cukry, ktoré telo nedokáže využiť ako okamžitý zdroj energie - v tomto prípade prevažnú väčšinu - sa v pečeni premieňajú na triglyceridy (skladová forma tuku v ľudskom organizme) a glykogén (skladová forma škrobu).

Inzulín, tzv. "skladový" hormón, sa v reakcii na nadmernú konzumáciu sacharidov vylúči do krvi v nadmerných množstvách a následne signalizuje všetkým bunkám v tele:

  1. aby skladovali čo najviac triglyceridov a glykogénu (t.j. aby "priberali"),
  2. aby sa nezbavovali triglyceridov (t.j. aby "nechudli").

Pri konzumácii vysokého množstva sacharidov spolu s tukmi sa do vašich tkanív ukladajú nielen "sacharidové" triglyceridy, ale zároveň aj všetky ostatné skonzumované tuky. Takýmto spôsobom vznikol mylný dojem, že z "tukov sa priberá". Nie je to teda pravda - z tukov sa priberá, len ak sú v strave sprevádzané sacharidmi a v krvi nadmerným inzulínom.

Inzulínová hojdačka a hlad

Po takomto spravidla veľmi efektívnom uskladnení navyše dochádza k prudkému poklesu krvného cukru, na ktorý organizmus reaguje vylúčením stresových hormónov a pocitom intenzívneho hladu ("trasieme sa od hladu"). Prudký pokles krvného cukru je pre ľudský organizmus veľmi nebezpečný signál - ak by totiž hladina cukru klesla pod určitú hodnotu, mozog by nemal dostatok energie na ďalšiu prevádzku a upadol by do kómy. V prípade poklesu súvisiaceho s nadprodukciou inzulínu síce takýto scenár nehrozí, ale signálne systémy ľudského tela to nevedia rozoznať. Aby si hladinu krvného cukru zase rýchlo vyrovnal, diktuje vám váš organizmus opäť konzumáciu sacharidov, t.j. máte chuť "na sladké". Po opätovnom skonzumovaní cukrov sa celý cyklus opakuje: vylúčenie inzulínu, pokles krvného cukru a opäť intenzívny hlad.

Ďalšou nevýhodou sacharidov je skutočnosť, že váš žalúdok ich nepovažuje za primárny zdroj energie, a preto ani pri zjedení veľkého množstva cukrov alebo škrobov nesignalizuje stav stopercentného nasýtenia. Ste teda schopní sa najesť neolitickými potravinami "do prasknutia", ale už o pol hodinu mať chuť na ďalšie jedlo. Vďaka strave bohatej na sacharidy sa teda celý deň neviete zbaviť pocitu hladu.

Sacharidový útlm

Nadbytočná, nespracovaná glukóza sa navyše správa ako toxická látka:

  1. viaže sa na voľné bielkoviny v krvnom obehu, čím ich znehodnocuje pre ďalšie využitie v organizme,
  2. vytvára tak zároveň odpad, ktorý poškodzuje ďalšie tkanivá (v podstate vytvára drobné zápalové ložiská).

Je preto pochopiteľné, že organizmus pri zvýšenej konzumácii cukrov veľmi prudko reaguje produkciou inzulínu, aj za cenu vyššie popísanej destabilizácie hladiny krvného cukru. Prudko zvýšená hladina inzulínu a v podstate toxická úroveň krvného cukru po sacharidovom jedle prepínajú organizmus do regeneračného režimu. Dochádza k útlmu a poklesu energie, organizmus sa naplno sústreďuje na vysporiadanie s glukózovou krízou.

Zhoršenie odolnosti voči mikroorganizmom

Zvýšená krvná glukóza okrem toho zhruba 5 až 6 hodín po strávení začína blokovať funkciu bielych krviniek, prirodzených strážcov organizmu. Toto oslabenie sa deje prostredníctvom mechanizmu nazývaného kompetitívna inhibícia, pri ktorom nadbytočná glukóza bráni vitamínu C vstúpiť do bielej krvinky. Biela krvinka potom nie je schopná plniť svoju funkciu - brániť organizmus pred cudzími mikroorganizmami (vitamín C si môžete predstaviť ako chemickú zbraň, ktorú biela krvinka používa pri likvidácii nepriateľských vírusov).

Glukóza je navyše prirodzená potrava pre rôzne mikroorganizmy, ktoré sa bežne nachádzajú v tkanivách ľudského tela. Pri denných obrovských dávkach krvnej glukózy sa tak mnohé z týchto mikroorganizmov (plesní, kvasiniek) môžu premnožiť, čo môže viesť k rozmanitým zdravotným komplikáciám. Autori protiplesňovej diéty uvádzajú ako následok premnoženia týchto mikroorganizmov neuveriteľne širokú paletu problémov - od častých prechladnutí až po rakovinu. Najzreteľnejším problémom sú však zvyčajne plesňové a kvasinkové kožné ochorenia.

Prejsť na tukový metabolizmus >>

 


 

Odborné informácie v článku vychádzajú z nasledujúcich zdrojov: Stephen Phinney, Jeff Volek: The Art and Science of Low Carbohydrate Performance, 2012, Eric C. Westman, Stephen Phinney, Jeff Volek: The New Atkins for a New You, 2010, Mark Sisson: Mark's Daily Apple (stránka), Jenny Ruhl: Diet 101: The Truth About Low Carb Diets, 2012